Architektúra výstavy: Stunder – Nikde cudzincom

Dramaturgia výstavy je postavená na kompozičnej hre s dobovým ideálom meštianskej kultúry. Naším zámerom bolo vytvoriť v rámci reprezentatívneho galerijného priestoru, intímnejší "meštiansky" priestor ako kulisu (citáciu), s odkazmi na nové "kozmopolitné" miesta a inštitúcie - ako kabinet, salón alebo záhradný pavilón.
Žltá (zlatá) a jemná svetlošedá boli modernými empírovými farbami osvieteneckých interiérov.
Oválny tvar použitý v printových materiáloch a na info boarde pri vstupe odkazuje na medailóny s ich intímnymi portrétmi.
Vstavba priechodzieho výstavného Altánu v úvodnom výstavnom priestore s najvyššou svetlou výškou, vznikla prekrížením dvoch SDK stien. Priehľady do nasledujúcej miestnosti lákajú do Salóna - galérie obrazov a miniatúr. Koberec v zlatožltej na podlahe a stenách zmäkčuje dozvuk kročají návštevníka. Vyvoláva intímny pocit obytného priestoru. Nástenné koberce tvoria tiež podklad pod vybrané diela. Podkladová tmavošedá farba výstavného koberca v miestnosti s portrétmi detí ostro zastavuje návštevníkov pohľad a je odkazom na nový druh svetla v obrazoch vznikajúcich po francúzskej revolúcii. Úzkym “Grafickým kabinetom” návštevník prejde do inštalácie sprievodnej zvukovej intervencie “Náhradníci” od výtvarníčok M.Mlynárčikovej a N.Ružičkovej - ako odkaz na “Salón” - miesto rozhovorov.
Výstave predchádzal výskum, ktorý vyústil do bohato zdokumentovanej prvej monografie maliara s rovnomenným názvom. Editorkou monografie je Katarína Beňová.
Duševná ekológia výstavy Stunder - Nikde cudzincom spočíva v udržateľnosti a neustálom šírení aktuálnych myšlienok osvietenstva. Recykluje - znovuotvára - tému aktívneho ľudského spolužitia.
Pozn.: Po demontáži výstavy bol výstavný koberec použitý v administratívnych priestoroch galérie ako podlahová krytina.