Hlavným cieľom práce bolo nájsť paralelu medzi tým, ako sa žilo kedysi a ako sa žije teraz.

Priestor bude slúžiť na prenájom, prenajímať sa bude na dobu neurčitú.

Pre ľudí sú stodoly niečo dôverne známe, čo je tu s nami storočia. Paradoxom v porovnaní s dnešnou dobou a bežnou výstavbou je, že čím sú stodoly staršie, tým sú hodnotnejšie.

Inšpiráciou a hlavnými nosnými prvkami, sa stali práve seno a stará stodola, nakoľko bola využívaná na mlátenie obilia a uskladnenie sena.

Dispozičné riešenie spočíva v predelení priestoru do malých "chlievikov", kde vzniká aj malé útočisko pre samého seba.

Nakoľko v stodolách bola ústredným a najväčším hlavný priestorom stredová časť, ktorá bola prechodná z obidvoch strán, je to pravé miesto pre spoločenskú miestnosť, ktorá tvorí veľkú podstatu. Tento priestor má spojiť a pozdvihnúť puto rodiny.

Viditeľný detail vo forme starých vrát, ktoré sú umiestnené zrkadlovo oproti sebe, kedysi slúžiace na vstup do priestoru, nadobudli novú funkciu vo forme tienidla.

Predelom medzi vstupnou časťou a spoločenským priestorom je práve tkaná predelová stena s odkazom na staré krosná.

Zaujímavým prvkom je aj otvorené podkrovie, ktoré som nazvala „Kto hľadá, nájde!“ Dominantu tvorí závesná plachta, ktorá kedysi slúžila na prepravu sena alebo slamy do priestorov stodoly.

Oko pozorovateľa zaujme aj stojan, kde je možnosť zanechať nejaký odkaz pre ďalších členov rodiny.

Sedenie vo forme balíkov slamy majú pripomenúť časy, ako sa kedysi chodievalo práve do týchto priestorov schovávať sa alebo hrávať.

Medzi krokvami sú ako izolácia použité ekopanely vo forme zlisovanej slamy.