Múzeum pocitov

Múzeum pocitov je ideový experimentálny projekt ktorý skúma vzťah emocionálneho prežívania človeka a priestoru. Múzeum má využívať len architektonické nástroje na vyvolanie pocitov. Priestory nemôžu byť vysvetlené žiadnym textom ani doplnené ďalšou umeleckou expozíciou a pod..
Návrh má dve roviny : 1) určenie lokality pre takúto typológiu 2) samotný návrh múzea.
Po dôkladných analýzach sme pre múzeum emócií určili neutrálne ale vizuálne silné prostredie, najväčší rovný povrch na zemskej planéte – soľnú pláň Salar de Uyuni v Bolívii.
Silnú vizuálnu identitu prostredia sme nechceli zaťažiť ale architektúrou ale naopak, docieliť symbiotickú reakciu architektúry na prostredie. Architektúra múzea a prostredie sú silno previazané a nekonkurujú si. Vďaka priestorovej prútovej konštrukcii bielej farby ktorá sa k svojim okrajom rozpadá sme navrhli vizuálne efemérnu architektúru. Pôsobí prchko ako emócia, je fatamorgánou na soľnej pláni a miestami nie je možné rozoznať či sa jedná o hmotu alebo oblak vyparovanej vody nad pláňou.
Múzeum má vyvolávať dva typy pocitov – negatívne a pozitívne. Negatívna expozícia je prvá v poradí a pozostáva z dlhého úzkeho a nízkeho čierneho priestoru ktorý sa točí ako labyrint vo vertikálnom aj horizontálnom smere. Svetlo v ňom sa mení a väčšinou je jeho intenzita len na hrane vnímania obrysov tejto chodby. Na konci tejto nekonečnej chodby prichádza svetlo na konci tunela- postupná gradácia svetla, farebnosti aj veľkosti priestoru a človek sa zrazu ocitne v pestrej botanickej záhrade ktorá je kontrastom voči predchádzajúcemu priestoru ale aj k soľnej pláni.
Základné protiklady ako svetlo a tma, biela a čierna, ľudská mierka a naddimenzovaná či poddimenzovaná mierka nám pomáhajú vytvárať architektonické dielo ktoré je expozíciou samo o sebe.